Krst


Svätý krst je základom celého kresťanského života, vstupnou bránou do života v Duchu (vitae spiritualis ianua), ako aj bránou, ktorá otvára prístup k ostatným sviatostiam. Krstom sme oslobodení od hriechu a znovuzrodení ako Božie deti, stávame sa Kristovými údmi, sme začlenení do Cirkvi a dostávame účasť na jej poslaní: „A tak sa krst správne a vhodne definuje ako sviatosť znovuzrodenia skrze vodu v slove.“

Táto sviatosť sa volá krst (po latinsky baptismus) podľa hlavného obradu, ktorým sa udeľuje: krstiť je po grécky baptizein, čo znamená „ponoriť“, „pohrúžiť“. „Ponorenie“ do vody symbolicky vyjadruje pochovanie katechumena v Kristovu smrť, odkiaľ vychádza skrze vzkriesenie s Kristom ako nové stvorenie“ (2Kor 5,17; Gal 6,15).

Táto sviatosť sa volá aj „kúpeľom znovuzrodenia a obnovy v Duchu Svätom“ (Tít 3,5), lebo naznačuje a spôsobuje ono narodenie z vody a z Ducha, bez ktorého nikto „nemôže vojsť do Božieho kráľovstva“ (Jn 3,5).

Biblickým základom sviatosti krstu sú Ježišove slová po zmŕtvychvstaní (Mt 28; 19-20)
“Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.
A naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.”

 

Kto môže krstiť

Riadnymi vysluhovateľmi krstu sú biskup, kňaz aj diakon. V prípade nevyhnutnosti môže krstiť každý, aj nepokrstený človek, ak má potrebný úmysel a použije trojičnú krstnú formulu. („M., ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“) Potrebný úmysel spočíva v tom, že chce robiť to, čo robí Cirkev, keď krstí. Cirkev vidí dôvod tejto možnosti v Božej vôli spasiť všetkých ľudí a v nevyhnutnej potrebe krstu na spásu.

 

Kto môže prijať krst

KRST DETÍ – Keďže sa deti rodia s padlou a dedičným hriechom poškvrnenou ľudskou prirodzenosťou, aj ony potrebujú znovuzrodenie v krste, aby boli vyslobodené z moci tmy a prenesené do kráľovstva slobody Božích detí, ku ktorej sú povolaní všetci ľudia. Krst detí zvlášť ukazuje, že milosť spásy je úplne nezaslúžený dar. Cirkev a rodičia by teda pripravili dieťa o neoceniteľnú milosť stať sa Božím dieťaťom, keby mu krátko po narodení neudelili krst. Kresťanskí rodičia majú uznať, že táto prax zodpovedá aj ich úlohe starať sa o život, ktorý im zveril Boh.

Prax krstiť malé deti je od nepamäti tradíciou Cirkvi. Od druhého storočia sú o nej výslovné svedectvá. Je však celkom možné, že už od začiatku kazateľskej činnosti apoštolov, keď prijali krst celé „domy“, boli pokrstené aj malé deti.

Pokiaľ ide o deti, ktoré zomreli bez krstu, Cirkev ich môže iba zveriť Božiemu milosrdenstvu, ako to robí v pohrebnom obrade za ne. A vskutku, veľké milosrdenstvo Boha, „ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení“ (1Tim 2,4), a Ježišova nežnosť k deťom, ktorá mu vnukla slová: „Nechajte deti prichádzať ku mne! Nebráňte im…“ (Mk 10,14), dovoľujú nám dúfať, že jestvuje cesta spásy pre deti, ktoré zomreli bez krstu. Tým naliehavejšia je teda výzva Cirkvi, aby sa nebránilo deťom prísť ku Kristovi(1250) prostredníctvom daru svätého krstu.

KRST DOSPELÝCH – Od začiatkov Cirkvi je krst dospelých najbežnejší tam, kde sa iba nedávno začalo hlásanie evanjelia. Katechumenát (príprava na krst) má v tomto prípade dôležité miesto. Keďže je uvádzaním do viery a do kresťanského života, má pripraviť na prijatie Božieho daru v krste, birmovaní a Eucharistii.

Katechumenát alebo formácia katechumenov má za cieľ umožniť im, aby ako odpoveď na Božiu iniciatívu a v spojení s určitým cirkevným spoločenstvom priviedli k zrelosti svoje obrátenie a svoju vieru. Ide o formáciu celého kresťanského života, ktorou „sa učeníci spájajú s Kristom, svojím Učiteľom. Preto treba katechumenov náležite zasväcovať do tajomstva spásy a do mravného života podľa evanjelia a posvätnými obradmi, ktoré sa majú sláviť postupne, treba ich uvádzať do života viery, liturgie a lásky Božieho ľudu.“

Katechumeni „sú už spojení s Cirkvou, už patria do Kristovej rodiny a nezriedka už žijú životom viery, nádeje a lásky“. „Matka Cirkev ich už ako svojich zahŕňa láskou a starostlivosťou.“
Katechumenom, ktorí zomrú pred krstom, zaisťuje spásu, ktorú nemohli prijať prostredníctvom sviatosti, ich výslovná túžba prijať krst, spojená s ľútosťou nad vlastnými hriechmi a s láskou.

Aby sa krstná milosť mohla rozvíjať, je dôležitá pomoc rodičov. To je aj úloha krstného otca alebo krstnej matky, ktorí majú byť presvedčenými veriacimi, schopnými a ochotnými pomáhať novopokrstenému, dieťaťu alebo dospelému, na jeho ceste kresťanského života. Ich úloha je skutočnou ekleziálnou službou (officium). Celé cirkevné spoločenstvo nesie časť zodpovednosti za rozvinutie a zachovanie milosti prijatej v krste.

 

Ako sa krstí

Keďže krst znamená oslobodenie od hriechu a od jeho podnecovateľa diabla, nad kandidátom sa vyslovuje exorcizmus (alebo viacero exorcizmov). Celebrant ho pomaže olejom katechumenov alebo vloží na neho ruku a on sa výslovne zrieka satana. Takto pripravený môže vyznať vieru Cirkvi, ktorej bude krstom „zverený“.

Potom sa modlitbou epiklézy posvätí krstná voda (buď v tej istej chvíli, alebo na Veľkonočnú vigíliu). Cirkev pritom prosí Boha, aby skrze jeho Syna zostúpila do tejto vody sila Ducha Svätého, aby sa tí, čo ňou budú pokrstení, narodili „z vody a z Ducha“ (Jn 3,5).

Potom nasleduje podstatný obrad sviatosti: krst v pravom zmysle slova, ktorý naznačuje a spôsobuje odumretie hriechu a vstup do života Najsvätejšej Trojice, a to pripodobnením Kristovmu veľkonočnému tajomstvu. Krst sa najvýraznejšie udeľuje trojitým ponorením do krstnej vody. Ale už od najstarších čias ho možno udeľovať aj tak, že sa trikrát leje voda na hlavu kandidáta.

V Latinskej cirkvi vysluhovateľ toto trojnásobné liatie vody sprevádza slovami: „M., ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“

Pomazanie svätou krizmou, voňavým olejom, ktorý posvätil biskup, znamená dar Ducha Svätého daný novopokrstenému. Stal sa kresťanom čiže „pomazaným“ Duchom Svätým, včleneným do Krista, ktorý je pomazaný za Kňaza, Proroka a Kráľa.